Článok pokračuje pod video reklamou
O štrúdli sa vo viacerých krajinách vraví ako o národnom dezerte. Sedmohradské kniežatá ju totiž ochutnali na cisárskej hostine a potom recept rozniesli do všetkých kútov habsburskej monarchie.
Tenučké cesto (takzvané phillo z múky, vody a oleja) sa vraj zrodilo v tureckom meste Gaziantep. Určite aj preto naprieč celou Áziou, Východom i Balkánom pripravujú podobné národné špeciality, aj keď v slanej verzii: burek, bourekas, pirog alebo böreg. V Byzantskej stredovekej ríši však piekli sladkú baklavu s medom, sirupom, orieškami, ružovou vodou, tvarohom či s granátovým jablkom a šľahačkou. Odtiaľ putovala ďalej a menila sa. Tak sa zrazu v strednej Európe ocitla štrúdľa z ťahaného cesta. V Maďarsku pod názvom „réteš“, v Chorvátsku ako štrudla alebo savijača, v Slovinsku strudelj a závitek, v Rumunsku ştrude, v Česku štrúdl alebo závin. Ale najstarší recept na der Strudel z roku 1696 ochraňuje viedenská mestská knižnica. Na rozdiel od podobných typov cesta sa v tej tunajšej používa okrem múky s vysokým obsahom gluténu aj voda, maslo a vajíčka. Plát sa položí na utierku, naplní a zvinie. Obľubujú ho aj veční dietári, lebo je to vraj také nič, čo iba drží plnku pohromade. A v Rakúsku vravia, že cesto nech je také tenké, že sa cezeň dá prečítať ľúbostný list.
Za tamojší najtypickejší sa považuje jablkový, tvarohový a višňový, na Slovensku by sme pridali aj orechový, škoricový, makový s hrozienkami či dokonca kapustový a bryndzový. A v tom je vlastne podstata štrúdľového fígľa – odlíšiť sa. Podľa manažérov reštaurácií sa domáci ani zahraniční hostia nevedia štrúdle dojesť. Ale každý obed zakončiť rovnakou štrúdľou? Vo Wellness & Kongres hotel Kaskády v Sliači-Sielnici ju šéfkuchár Marek Karaka pripravuje v tekvicovej verzii, Patrik Lednár v Alizé restaurant & club si vymyslel vlastnú jablkovo-hrozienkovú s vínom a rumom, Andrej Bruna v cateringovom Sharkame servíruje kapustovú alebo hubovú štrúdľu ako prílohu k hlavnému jedlu, ale aj s teplými omáčkami.
