Článok pokračuje pod video reklamou
Keby sa nepustili do podnikania, nenašli by si ani v okolí žiadnu prácu
On drevár, ona kuchárka-čašníka. On štyridsiatnik, ona tridsiatnička. On fanúšik športu a ona človek do lona prírody. On býk, ona kozorožec. V životnej rovnici Magdalény a Pavla Tonhauzerovcov zo Župkova to napokon vyšlo tak, že sa pustili do podnikania v drevenom rekreačnom areáli.
Niektorí hostia hrajú volejbal, ktosi sa tíško hojdá na sedačke a číta detektívku, ďalší sa vybrali na maliny či na hríby. Skrátka, dovolenková idylka v lone pohronskej prírody. Až sa človeku veriť nechce, že sa táto oblasť nielenže nehemží turistickými lákadlami a strediskami cestovného ruchu, ale široko-ďaleko nenájdete jedinú reštauráciu, jediný penzión. Teda až dovtedy, kým sa tu na bývalom smetisku nezrodil areál Riečky. Jeho príbeh sa odlišuje od mnohých iných v slovenskom cestovnom ruchu. Život ho napísal bez akejkoľvek štátnej či regionálnej pomoci, bez príspevkov z európskych fondov, ba aj bez úverov.
Na slovenský spôsob
„V roku 1991 kúpil manžel piliarsku linku z Fínska, k tomu dostatok guľatiny, no a začali sme vyrábať dosky, hranoly a krovy. Pamätám si aj na prvú objednávku. Zákazník chcel už natretý krov, a tak som zvládala úlohu piliarskeho pomocníka i natierača. Svokrovci pomáhali pílu upratovať, pracovala celá rodina,“ spomína Magdaléna Tonhauzerová na prvé podnikateľské krôčiky. Nevyzeralo to inak ani vo firme Pilana-ton Župkov, kde si dovolili prijať prvých pracovníkov až o rok. Pilčíka zamestnali až v roku 1999. Dovtedy si museli vystačiť sami.
