Najšťastnejší národ sveta II: Najväčšie šťastie je, ak človek vie, prečo je nešťastný

Beda mi, ktorý som sa opovážil premýšľať! Základy mojej filozofie

O šťastí sa snažím dozvedieť už dlho. Preto som prešiel od Jeana Paula Sartra k Albertovi Camusovi, ktorého komunisti nemali v láske. Ja som si však zohnal jeho knihy, ktoré o šťastí premýšľajú. Lekár v knihe Mor, opisujúcej zhubnú nákazu v alžírskom Oran, mi bol veľmi sympatický. Ten jeho boj so zlom, ktorému sa ako intelektuál postavil, aj keď vedel, že môže stratiť všetko, aj to bol dôvod, prečo som si vybral ako štúdium medicínu.

Moja obľúbená skupina Cure v skladbe Killing an Arab spieva o zápletke románu Cudzinec. Niekedy v živote sa veci zamotajú a človek do niečoho padne omylom aj keď nechce. Hlavne keď stratí zmysel života. To sa stáva slávnym a bohatým, ktorí „majú všetko“ a vraj našej najmladšej generácii, ktorá nemá nič okrem friendov na Facebooku. Chýbajú jasné pravidlá kmeňa, nemenné rodinné tradície, niet sa čoho chytiť, o čo sa oprieť. Potom aj pri malom zatrasení padáme.

Pred pár rokmi som bol u Camusovho hrobu v Provence v malej dedinke Lourmarin. Priviedol som sem aj svoje vtedy ešte malé deti. Viem, že nevedeli, kde sú, podobne ako keď sme sa zastavili v City Light Bookstore a vzdali hold Ferlinghettimu a beatnikom. Verím však, že deti cítia, že ja niečo cítim. Napriek antitrendu sa snažím tvoriť rodinné tradície a hodnoty, aby sa moje deti mali o čo oprieť. No však uvidíme.

Ďalší, kto ma ovplyvnil, bol Claude Lévi-Strauss a jeho lingvistický štrukturalizmus a sociálna antropológia. Kto ako rozpráva, taký je človek. Niekedy, keď nadávam pri šoférovaní Bratislavou, si na to spomeniem. „Do riti, som v riti,“ filozofujem. Podľa najnovšieho článku publikovaného v Proceedings of National Academy of Sciences však vedci zistili, že najnegativistickejšiu reč majú Číňania. Výsledok je po preskúmaní 100 miliárd slov. To Strauss nemal šancu. Šťastie teda s hospodárskym úspechom nesúvisí. Presne toto si myslím.

Theravadský budhizmus – zlatá stredná cesta robí ľudí šťastnejšími

Dobrí a šťastní ľudia ma prekvapili kedysi v Barme. Vojenská chunta, ktorá tu vládla, uzatvorila hranice a zakázala vstup turistom. Briti na svoju bývalú kolóniu zanevreli, do krajiny neodporúčali cestovať a vlastné chunte v uzavretí krajiny výdatne pomáhali. Britská vláda s vojenskou chuntou bojovala proti obyvateľom Barmy, ktorí boli od sveta izolovaní. No práve toto spôsobilo, že Barmčania (každý jeden z národov únie Myanmarska) ostali takými ako kedysi, neovplyvnení neokrôchaným kapitalizmom zvonku. Vedeli, že svet im nepomôže, svet ich odpísal. Doma bola vojenská chunta, ktorá bola horšia než Sovieti u nás. Čo im ostávalo? Iba byť šťastní.

Ja som sem pred 20 rokmi prišiel s malou dušičkou. Všetci ma vystríhali, že ma tu zabijú. Bol som tu jeden z prvých turistov. Dokonca v Kalkate, ktorá je blízko a odkiaľ som do Barmy letel, sa so mnou lúčili nadobro. V kalkatskom The Telegraph bolo aktuálne počasie celej Juhovýchodnej Ázie, no Barma bola začiernená. Barma v tej dobe pre ostatný svet neexistovala. Čakal som najhoršie. Čakal som nejaký mix medzi Somálskom, Irakom a Afganistanom, kde budem bojovať o holý život. Na letisku rôzne hlúpe zákony o povinnej výmene peňazí mi iba potvrdzovali všeobecné predpoklady.

Keď som si zobral taxík z letiska a taxikár sa tak divne usmieval, zvieral som v ruke nôž a čakal na to, že ma zatiahne do tmavej uličky a pokúsi sa olúpiť. Bol som mladý a ochotný sa brániť. Chlapec z východnej Európy, ktorý sa len tak nedá. Možno toto moje nastavenie spôsobilo, že ma ešte nikdy a nikde vo svete neokradli? Neviem, no tu som bol ako leopard na love, schopný reagovať ihneď. Prišli sme do centra Rangoonu, prvý raz idem okolo Šwedagonskej pagody a tu zrazu môj taxikár s úchylným úsmevom pustí volant, sklopí oči a čosi pod volantom robí. Oproti ide rikša a vidím, že vybočuje z cesty a rúti sa na nás a keď nás tesne minie, zahliadnem šoféra, ktorý ma rovnako sklopenú hlavu ako môj taxikár. Čo? Atentát? Nie, to majú obaja vodiči pod volantom zopäté ruky a modlia sa. Nik ich vozidlá v tejto chvíli neriadi, riadi ich Budha. Môj taxikár bol tým najlepším človekom na svete a vôbec ma nechcel okradnúť. S čím som inak počítal. Iba sa exotického cudznica, ktorý mu vôbec jeho úsmev neopätoval, trošku bál.

Pre mňa bola vtedajšia Barma najbudhistickejšou krajinou sveta. Tu som toto učenie pochopil v praxi a zamiloval sa do theravadskej vetvy. Ľudia boli k sebe navzájom dobrí a utiekali sa v tvrdom režime k bohu. Tie dve vozítka sa vtedy minuli o vlások no môj šofér bol pokojný, akoby sa nič nestalo, on si to ani nevšimol… Pohodička. Nikto nechce veľa, ale neuznávajú ani extrémny asketizmus. Stredná cesta, zlatá stredná cesta je predsa to, čo odporúča Šakjamúni. Na čiernom trhu som vymenil doláre za kilá miestnej meny „čatov“ a dostal som bankovky v hodnote 15, 45 a 90. Vraj takéto nominálie odporučil štátny veštec. Neskôr sa vláda za to hanbila a stiahla ich z obehu, ja som však nimi platil a väčšina bankoviek v mojom brušnom páse mala takúto hodnotu. Kúpil som si sukňu-londži, ktorú tu nosil každý chlap, pintu piva za 15 centov a zapálil si vynikajúcu cigaru, ktorá stála asi 1 cent.

Nechcený v Šánskych horách

Prebrázdil som celú Barmu, ktorá sa pre turistov práve otvárala, a dokonca som sa dostal omylom do severného Šanského štátu. Naskočil som na pick-up, zaspal som v aute a vyhodili ma až na konečnej. Boli tam vojenské kontroly, veď toto bola známa ópiová cesta do Číny, no nechceli ma budiť. Spolucestujúci nevedeli, že turisti sem majú zakázaný vstup. Turistov vtedy totižto nebolo. Keď som tam na konci vystúpil v akejsi dedinke, kde sme sa už potom nikdy nedostali, tak nevedeli, čo so mnou. Prišli vojaci, policajti, starosta, že čo tam robím a čo chcem. Ja som tam bol „iba tak“ a oni nevedeli, či som reinkarnácia Budhu či špión. Zobrali ma do kláštora, tieto sú v Barme do dnešných čias tou najdôležitejšou inštitúciou. U nás revolúciu v roku 1989 realizovala inteligencia a študenti. Tu v Barme nedávnu revolúciu robili budhistickí mnísi. V kláštore bolo neuveriteľne fajn, chládok a ja vyčerpaný som opäť zaspal. Keď som sa zobudil, slnko zapadalo, nikto sa ma opäť neodvážil zobudiť, spal som na dlážke z tíkového dreva s vyhliadkou na krásne zelené hory, no a všetci vojaci, policajti aj s tlmočníkom na mňa čakali. Mám odtiaľto úžasné fotografie.

Zobrali ma do hotela a to bola taktiež paráda. V mestečku bol jediný hotel, no nevedeli ho otvoriť. Bol zatvorený na petlicu a niekoľko zámkov a ja som čakal asi dve hodiny, kým ich otvorili, respektíve odcvikli. Na mojej posteli bolo asi päť centimentrov prachu. Nikto tu dlho dlho nebýval. Bolo to drahé, vtedy bol môj rozpočet naozaj tenký, veď môj plat lekára na Kramároch bol 100 dolárov mesačne. No musel som zaplatiť a na druhý deň ma nasilu odtransportovali späť na cestu, ktorá bola pre turistov otvorená. Ako chlapec, ktorý prežil socializmus, som totálne chápal, o čo ide. Vedel som, že miestni papaláši si oddýchnu oveľa viac, keď zmiznem.

Krajiny treba navštíviť vtedy, keď sa po dlhom čase opäť otvoria

Vtedy sú zvyky zakonzervované. Iba vtedy v krajine nájdete to, čo už susedné štáty stratili. Barmčania boli neuveriteľne milí. Potom som sa sem dostal ešte na ďalší rok a na ďalší. V rokoch 1997 a 1998 sem nikto nechodil, no Bubo sem už realizovalo svoje zájazdy. My sme boli jednou z prvých cestoviek vo svete, ktorá si do Barmy trúfla a je zaujímavé, že Slováci mi vtedy uverili a išli sem so mnou. To boli roky, kedy sa ešte na Slovensku necestovalo. Do Barmy som sa zamiloval a aj všetci, čo tu so mnou boli. Cestovaniu sme všetci do jedného totálne prepadli. Namiesto trpiacej nebezpečnej krajiny, o ktorej sa hovorilo u nás, sme vošli do cestovateľského raja. Barma bola krajinou, ktorá veľmi ovplyvnila môj svetonázor a nakopla moju vášeň pre cestovanie. Taká iná, taká úchvatná s najlepšími ľuďmi sveta. Stávalo sa mi to opakovane, že ľudia trpiaci pod útlakom moci, pod diktátorom, ktorí sa nemohli sami rozvíjať, boli lepší než ľudia v otvorených spoločnostiach, kde každý bojoval s každým o kus mäsa či kus zlata. Sorry, že to znie ľavicovo.

V tej dobe, keď som sem začal chodiť, bola Barma najväčším producentom ópia. Teraz toto prvenstvo prebral Afganistan. Táto informácia, keďže vieme, kto má Afganistan pod palcom, sa mi tiež píše zle, ale je to tak. Barma je dnes už krajinou, kde sa „môže chodiť“ aj podľa západných médii. Zo dňa na deň západné médiá a neziskové organizácie povedia, že krajina je O.K., slobodná či smeruje k slobode, lebo v Barme aj dnes vládne chunta… a je to. Keď sa vojenská chunta s vládou Británie dohodla, tak sa podľa mňa nič v krajine nezmenilo. Iba médiá vyhlásili, že teraz je to už O.K. To isté sa deje teraz s Kubou. Po dohovore s vládou USA je Kuba zrazu O.K. Prečo? Nič sa tam včítane vlády nezmenilo podobne ako v Barme. No toto je na inú debatu. Trošku som túto tému „mediálneho zavádzania“ nadškrtol v článku Prečo nás nezaujíma pravda.

Každopádne. aj Kubánci boli a sú šťastní podobne ako Barmčania. Napriek všetkému. Toto vie ohodnotiť iba ten. kto na Kube (nielen na Vardere) bol. Ostatní viete, že Kubánci sú utláčaní, nešťastní, zatváraní do väzenia za svoje názory, veď to posledných 20 rokov hovoria naše médiá. To, že aj na Kube som cítil väčšie šťastie než inde, však nebol iba môj pocit. Kuba bodovala v rebríčku z roku 2006 niekde za Vanuatu ako krajina s najšťastnejšími ľuďmi. Osobne som mal ešte lepší pocit než ukazujú tabuľky. Kubánci sú úžasní, elegantní, chodiaci po svete so vztýčenou hlavou. Pred desiatimi rokmi to tak bolo, teraz sa to už zhoršuje a myslím si, že do desiatuch rokov to Kubáncov, ktorí sa vrhnú na divoký kapitalizmus, prejde.

Vanuatu, krajinka v Melanézii nachádzajúca sa na 83 ostrovoch, vtedy skončilo na prvom mieste. K tabuľke bol pripojený komentár, že najšťastnejší ľudia tu žijú v perfektnej harmónii. Náš sprievodca nám ospravedlňujúco po prílete hovorí: „Ludia na Vanuatu nemajú po večeroch čo robiť, diskotéky tu nie sú a elektrina tiež nie. Sú doma, no nepozerajú televíziu a tak sexujú so svojou ženou.“ Znie to dosť nudne, no bývalých ľudožrútov to robí šťastnými. Žeby ste tento recept vyskúšali aj vy? Na Vanuatu som bol tento rok, mesiac a pol po strašnom cyklone PAM. Vanuatčania sa teraz až toľko nesmiali, majú teraz dosť. Ich depresia je exogénna, má jasnú príčinu. No budú O.K., o rok sú späť, tú energiu bolo cítiť.

Za šťastných som vždy považoval aj Sýrčanov. Aj keď áno, mali k vláde svoje výhrady, brali to športovo, smiali sa neustále, robili žarty a pred 20 rokmi by som ich umiestnil vyššie než susedov Turkov, Jordánčanov či Egypťanov. Turista sa tu veľmi dobre cítil.

Do Sýrie sme vtedy chodili starou neklimatizovanou Karosou a vzbudzovali sme tým „bad mobilom“ enormný záujem. Nikto z domácich neveril, že štamprlík 52-percentnej slivovice, ktorý do seba hrkli aj naše dievčatá, nepatril pôvodne do motora toho autobusu. Neuveritelne sme sa tu nasmiali.

Teraz sú Sýrčania nešťastní. Národ, o ktorom píše Biblia, je zničený. Je mi to veľmi ľúto. A vinu musím opäť prisúdiť „vyspelej západnej civilizácii.“ Takéto názory sa zvyknú odbiť tým, že sú to konšpiratívne teórie. No toto nie je žiadna konšpirácia, len svinská politika Západu, ktorá teraz vyústila v množstve migrantov, ktorí sú v koncoch, zahnaní do kúta. Je to pravda, aj keď mi je veľmi ľúto. Spýtajte sa Sýrčana, nejakého vo svojom okolí nájdete, a dajte mi potom vedieť. Sýrčania, národ s ohromnou tradíciou, je teraz nešťastný. Opäť ide o exogénne spôsobené nešťastie, vyvolané jasnou príčinou.

Energia Vanuatu pretrváva a o rok je šťastie späť. Na Kube sa to neuveriteľné fluidum, ktoré si musíte zamilovať, do desiatich rokov „vyparí.“ A neviem, koľko desaťročí bude trvať, kým sa šťastie vráti do Sýrie.

Altruizmus robí ľudí šťastnými

Robiť zmysluplné veci vás naplňa a robí šťastnejšími. Všade na svete. Náš prvý barmský sprievodca na domorodom trhu kúpil od starej babičky hrnček. Babička nič iné nepredávala. Zaplatil jej veľa, bez zjednávania. A potom ešte ten večer hrnček daroval na inom trhu (rozumej v centre mestečka) niekomu inému. V ten deň urobil dva dobré skutky. Keď sme sa lúčili, všetci sme sa mu zložili na bicykel. No keď som po roku prišiel do Barmy opäť, Myat bicykel nemal. Peniaze venoval kláštoru.

Altruizmom sme sa ihneď nakazili. Darovali sme kláštoru poblíž Mandalay najviac a vždy sa snažili nejako pomôcť. Robili sme to pred 20 rokmi, kedy sa to v rámci PR firiem na Slovensku ešte nenosilo. My v BUBO sme už vtedy pomáhali po celom svete a brali to nie ako propagáciu našej cestovnej kancelárie, ale ako reprezentáciu našej vlasti.

A bol to vplyv budhizmu, silná osobná skúsenosť. Som hrdý, že sme v Barme (aspoň svojou troškou) pomohli aj neskôr počas cyklónu Nargis. Bolo to v roku 2008, kedy bola Únia Myanmarska Západom odmietaná. Iným sa to nepodarilo, tvrdili, že chunta pomoc odmietla a šlus. My sme nerobili politiku, ale jednoducho veci vybavili. Verím, že aj s našou troškou sme zachránili stovky životov. Aby som nevyznel v článku ako komunista, musím povedať, že my v BUBO sme vždy podporovali (aj v Barme) opozíciu a aj takto sme sa snažili konať dobro. O Aung San Suu Kyi som v mojom blogu písal už v roku 2010 a stále je ten text aktuálny. Ju aj jej otca obdivujem.

V Barme po nedávnom „otvorení krajiny“ zo dňa na deň ceny narástli viac než o 100 percent. Nič sa nezmenilo, nevybudoval sa ani jeden nový hotel, iba sa povedalo, že turizmus je O.K. Turistické embargo sa skončilo a to stačilo na obrovský cenový skok. Také čosi očakávam v blízkej budúcnosti s Iránom a, samozrejme, aj s Kubou. Dnes je ešte Kuba aj Irán za dobrú cenu. Máte tip zdarma!

Ten prvý rok som mal v Barme mnoho vtipných príhod. V exotickej krajine som bol exotom ja. Z recepcie hotela mi objednali taxík na letisko, bolo skoro ráno a šofér odbočil na nádvorie fabriky, prešiel dokola, vrátil sa na hlavnú „výpadovku“ a išiel ďalej. Keď takto zabočil tretí raz, spýtal som sa, čo robí, veď zmeškám lietadlo. Iba sa bezradne usmial. Nevedel, kde sa jediné medzinárodné letisko krajiny nachádza. Nikdy tam totižto nikoho neviezol.

Raj na zemi

V máji 2015 som podnikol ďalšiu veľkú cestu po Oceánii. Expedícia Lapita - po stopách zvláštnej kultúry, ktorá z ostrova, ktorý sa dnes volá Taiwan, osídlila Pacifik. Leteli sme 18-krát a zavítali aj do oblastí, kde vznikla Polynézska kultúra. Prešli sme tri ostrovy Samoa a navštívili kráľovstvo Tonga. Polynézii sa hovorí „Raj na Zemi“, alebo „najšťastnejší národ sveta“. Vzniklo to v časoch moreplavcov.

Keď James Cook pristál v roku 1773 na Tonge, nazval množstvo ostrovčekov „Priateľské ostrovy“. Netušil, že domorodí náčelníci pripravovali jeho smrť. Za 3 000 rokov sa na týchto ostrovoch južného Pacifiku vyvinula neuveriteľná kultúra. Keď v našej spoločnosti niekto zlyhá, ide do väzenia. Inde je vyobcovaný z kmeňa. Tu sa takéto čosi nemohlo diať, nasadiť niekoho na kanoe a poslať ho preč znamenalo jeho smrť. Tie ostrovčeky sú totižto také vzdialené a také nedostupné. Ľudia sa museli naučiť medzi sebou žiť. Cook bol prekvapený napríklad pozitívnym prístupom k homosexuálom a transvestitom, ktorí boli v spoločnosti považovaní za veľmi dôležitých a hodnotných. Samojčania hovoria, „ak chceš mať vec dobre urobenú, požiadaj fa' afina“.

Polynézania doteraz žijú vo veľkých rodinách veľmi pokojným životom a ich pohyby, nielen pri tanci žien, sú ako zo spomaleného filmu. Tiahle pesničky spievané fistulou silne kontrastujú k obrovským telám spevákov, ktorí vážia bezmála 200 kíl. Polynézania sa niekedy pred 3 000 rokmi rozhodli, že ich hlavnou filozofiou bude šťastný, pokojný život a dotiahli to do dokonalosti. Sú spokojní so všetkým a s každým. A to je v dnešnej globalizovanej spoločnosti problém. Číňania na Tahiti či Indovia na Fiji domorodcov z Oceánie v zopár generáciách prevalcovali a ekonomicky ovládli. Zdá sa, že byť šťastný, to nie je nič do nášho kapitalistického sveta.

Šťastie v západnej spoločnosti

Mám 5-ročnú dcéru, je to moje slniečko, tancuje, spieva, smeje sa stále z plného hrdla. Môj pes Bublina je najšťastnejší tvor, akého si viem predstaviť. Zrejme majú obidve šťastie a do mozgu sa im vylučuje viac serotonínu než mne. Je to, ako keby mal človek určité množstvo tohto hormónu a vekom, ako keby ho bolo menej a menej? To je už zrejme vyskúmané.

Snažím sa tešiť sa z babieho leta a aj keď listy menia na jeseň farbu, tešiť sa z takzvaných maličkostí, no musím sa, ako píšem, snažiť. Už mi to nejde samo. No keď svoj život zoberiem v globále, tak celkovo som so svojím životom spokojný. Ludwig Wittgenstein bol vraj neuveriteľný moróz, taký zahĺbený nešťastník, oveľa múdrejší a oveľa zamračenejší než ja. Geniálny chlapec z miliardárskej rodiny žijúci vo Viedni sa nerád stýkal s inými. „V mojom živote niet radosti,“ zvykol hovorievať. No na konci života povedal: „Povedzte im, že som mal nádherný život“ Presne!

Či ste dennodenne vysmiati, záleží aj od vášho temperamentu. Temperament sa zadefinuje vo veľmi mladom veku a potom sa s tým už nedá hýbať. Introvert sa však vie mnohé veci naučiť, napríklad ako vystupovať na verejnosti a pre „cudzích“ môže v neskoršom veku pôsobiť ako extrovert. Môže byť dokonca lepší než extroverti, ktorí nemajú potrebu trénovať. No introvert ostane vo svojej podstate hĺbavým introvertom, aj keď si nastavil dlhodobý cieľ, ktorý dokáže vôľovými vlastnosťami naplniť.

Každopádne aj na sebe vidím, že je rozdiel medzi každodenným šťastím a celkovo spokojným životom. Píše o tom psychológ Jerome Kagan z Harvardskej univerzity. „Je rozdiel medzi otázkou – koľkokrát si sa včera zasmial - a otázkou - ako vyzerá tvoj život v porovnaní s najlepším možným životom, aký si predstavuješ?“ V tej druhej otázke sme my zo západnej civilizácie lepší.

V prvej otázke vedú deti a Afrika. Všetky „primitívne národy“ sa smejú oveľa viac. Ako keby tam neexistovali rozdielne temperamenty a úbytok serotonínu. Jerom Kagan a autorka knihy o šťastí Carol Grahamová záverovali tento stav centristicky a typicky pre západnú civlizáciu. Píšu, že chudobný sedliak z Afganistanu nevie, čo a ako, nie je schopný zmeniť okolnosti svojho života, a tak si veci zjednoduší a je spokojný. „Bez svojho pričinenia“ cítim nedopovedaný text.

K nám „západniarom“ majú iný prístup. Tvrdia, že bohatí Európania a Američania sa nemusia smiať, lebo celý ich život ako celok je zmysluplný. Píšu, že ľudia ktorí rýchlo zbohatli, sú nešťastní, lebo sú to ľudia, ktorí majú vysoké nároky a veľa pracujú, čo ich ničí. Iba krátka ukážka, lebo mi neveríte: “If you’re a poor peasant in Afghanistan and just don’t have the agency to change your life circumstances … then surely you derive your happiness from a simpler definition — happiness as contentment.”

Takýto pohľad na Afganistan ste ešte nepočuli

V Afganistane zrejme Carol Grahamová nebola. Ani nečítala knihu The Kite Runner od Khaleda Hosseiniho. Ísť do Afganistanu je stále riskantné, ale tú knihu si prečítajte a uvidíte, že vás ovplyvní a urobí lepšími. Tá kniha hovorí o hrdosti a o tom, že výsledky niektorých činov sa vám vrátia aj o ďalšiu generáciu, neuniknete im.

Minulú jeseň som Afganistan prešiel a som nadšený. Dlho ma z cestovateľského hľadiska tak silno nič nezasiahlo. Zatvorená krajina nádherných ľudí. Musím povedať, že Afgánci ma prekvapili a keď budem hovoriť o najmilších ľuďoch sveta, tak ich sem musím priradiť spoločne s Barmčanmi. Tá milota tu pramení z hrdosti, s ktorou som sa inde v takom meradle nestretol. Grahamová nevie, čo je hrdosť a zásady klanu a ako krásne a jednoznačne dokážu formovať život a viesť vás k šťastnému životu. Afgánsky sedliak nie je odsúdený na šťastie tým, že nemá inú možnosť, on je šťastný, lebo si je istý tým, čo robí každý deň. Vie, že je to správne, lebo jeho kroky sú schválené stáročiami a namiesto toho, aby ich jednotlivý dobyvatelia vymietli, ich naopak posilnili. Aj tu sa mi zdá, že rovnaké zásady, ktoré vás robia šťastnými, sú v spoločnosti, kde má jednotlivec veci neustále meniť, aby dosiahol ekonomický a tým spoločenský úspech, zväzujúce.

Afganistan je stará škola, meno aj meno rodiny tu veľa znamená. Nestačí vaša individuálna úverová bilancia. Ste vždy súčasťou väčšieho celku. Ste synom či dcérou toho a toho, patríte do toho a toho klanu. V Afganistane nemusíte hneď zaplatiť. Nič nepodpíšete. Tovar si zoberiete, predávajúci odlomí halúzku a podľa tej potom neskôr zaplatíte. Keby ste cestou zomreli, tak iba tá halúzka je dôkazom, že rodina má zaplatiť. V severnom meste Mazar-e-Sharif ideme do kúpeľov. V šatni nie sú skrinky. Je tu lavička a vešiaky. Na vešiaky si zavesíte svoje šaty, tie domorodcov často nemajú vrecká a tak sa cennosti dávajú na lavičku. Musím odsunúť iné mobily a peňaženky, aby som si tam dal svoj fotoaparát (má cenu slušného auta) a iPhone. Na Pasienkoch museli vymeniť skrinky na tie so silnejším plechom, no aj tak sa kradne ďalej. Tu v Afganistane to nikoho ani nenapadne.

Ľudia, ktorí míňajú peniaze na zážitky a nie na veci, sú šťastnejší

Napísal som, že mám osobnú skúsenosť s pozitívnym vplyvom cestovania. Čím ťažšia cesta, tým som po návrate šťastnejší. Vážim si svoju posteľ, to, že mi z kohútika tečie pitná voda. No to nie je všetko, je to komplexnejšie a trvá to vcelku dlho. Oveľa dlhšie než účinok alkoholu… Ešte teraz, keď si na tie príhody spomínam, usmievam sa. A nie som v tom sám, veď na naše stretnutia po zájazde prídu skoro všetci. Zo stretnutí najscestovanejších Slovákov sa bežne odchádza po polnoci ako za študentských čias. Je nám spolu dobre, lebo sme tu spoločne so svojimi zážitkami. Chris Riotta, spisovateľ z Brooklynu, tvrdí, že šťastnejší ľudia našli cestu, ako sa vzdialiť od závislosti na nakupovaní a extenzívnom míňaní. Namiesto toho títo ľudia dávajú svoje peniaze do cestovania, zážitkov, spomienok a to sa podľa neho oplatí oveľa viac. Život je totižto o spomienkach a nie o diamantoch.

Doktor Thomas Gilovich, profesor psychológie na Cornell University, hovorí: „Kupujeme veci, aby nás urobili šťastnými a sme úspešní. Ale iba na chvíľu. Nové veci nás najprv zaujmú, no o chvíľu sa na ne adaptujeme. Na druhej strane naše zážitky sú väčšou súčasťou nás samých na rozdiel od materiálnych vecí. Môžete mať svoje veci radi. Dokonca si môžete myslieť, že tvoria súčasť vašej identity. Avšak veci sú od vás absolútne oddelené. V kontraste vaše zážitky sú vskutku vašou súčasťou.“

Keď som pred 23 rokmi založil BUBO, nemal som to takto logicky odôvodnené. No cítil som to. Chcel som pre svojich klientov zabezpečovať zmysluplnú dovolenku plnú poznania a zážitkov. Od toho smeru sa BUBO nikdy nevychýlilo. Zrejme aj to je dôvod nášho úspechu. Išli sme proti prúdu, proti všetkým a našou severkou boli naše srdcia. Dlho tvrdím, že cestovanie je to najlepšie, čo môže homo sapines v dnešnej dobe robiť. Sme prvou generáciou, ktorá môže v takejto miere a tak extenzívne cestovať. Byť prvý je úžasné a treba to využiť! Hlavne keď to robí človeka šťastnejším.

Ako teda viesť šťastný život

Dostojevskij povedal, že najväčšie šťastie je, ak človek vie, prečo je nešťastný. V polemike vyššie som sa o to pokúsil. Chcel som ukázať, čo pokladám za chybnú cestu. Chcel som ukázať, že centristický názor západnej spoločnosti postavený na číslach nejde do podstaty. Chcel som ukázať, že vo svete sú aj iné cesty. Chcel som ukázať, že iné cesty životom nemajú takú mediálnu podporu a preto o nich neviete. Pritom sa neutiekam k iným náboženstvám a k vegánstvu, iba som veci konštatoval a ponúkol konkrétne príhody. Mojimi probantmi v tomto výskume bolo 7,3 miliardy ľudí. A metódou pozorovanie a moje pocity z ich snaženia sa.

A ako viesť teda šťastný život?

My na Slovensku nedokážeme žiť ako budhistickí mnísi, ani ako svätí muži Indie a na život Afričanov ani šťastných Polynézanov jednoducho nemáme. Žijeme v určitom milieu a to môžeme postupne ovplyvňovať, no zmeniť sa nedá. Chodiť po Obchodnej ulici v šafránovom rúchu s vyholenou hlavou a do misky si pýtať za hrsť ryže by vás namiesto k šťastiu priviedlo do Cajly.

Odporúčam riadiť sa „desatorom“- prakticky každé náboženstvo ho má obdobné. Ja osobne verím v karmu, v systematické konanie dobra a to, že tvorením správnych a kvalitných vecí ovplyvním svoje okolie. Možno ovplyvníte svoje deti a tým sa „TO“ podarí. Verím v to, že človek môže hovoriť hocičo, no treba sa pozrieť na jeho činy. Konkrétne činy rozhodujú. Nie keci, ale výsledky. Jednoducho verím v tvrdú zmysluplnú prácu a aktívny život plný intenzívnych zážitkov.

Odporúčam pozrieť sa na prapôvodno a nebáť sa toho. Najväčšia pravda je v našich pocitoch a v živote tých „najprimítovnejších“ kmeňov. Včítane ich stravovania s množstvom vlákniny a pravidelnej fizyckej aktivity. Nevidel som tučného pygmeja! Kresťanstvo je tu krátkych 2000 rokov, no my sme tu milióny rokov. Aj keď sme neboli homo sapiens, tak sme tu už boli a cítili sme. Preto nás pohľad na tečúcu rieku a na západ slnka či kvitnúce kvety robí šťastnými. Preto milujeme hory a páči sa nám šumenie lesa. Hudba a smiech ženy ma vždy rozvibrujú. Neviem vysvetliť prečo, ale cítim to. Teraz niektoré veci pomenúvame ako Feng šuej a dočítame sa o nich v básničkách. No je to v podstate návrat k prapôvodnu.

Človek je sociálny tvor a žitie medzi svojimi, vo svojom kmeni a svojej rodine je tým najväčším trikom, ktorý vedie k osobnému šťastiu. V tejto chvíli je všetko proti tomuto tvrdeniu. Povrchnosť Facebooku imituje skutočné priateľstvá. Ani žena už nie je závislá od muža, nepotrebuje ho bezvýhradne, zarobí si sama a ľahšie može muža opustiť. Mladý človek sa vie rýchlo osamostatniť a hlboké pravdy starších prekrýva nablýskaný marketingový póvl, ktorého znalostiam prikladá tínedžer paradoxne väčší dôraz. Aj dôchodky a sociálne „istoty“ robia z potreby kompaktnej rodiny archaizmus. Nenosí sa to. Kmene a klany u nás už dlho nie sú. Možno ešte východniari :).  

Šťastie je však v návrate k nevýhodnej rodine a „zabíjaní“ života v jej kruhu. Matka Teraza pri preberaní Nobelovej ceny na otázku, ako pomôcť svetovému mieru, odpovedala „ Choďte domov a ľúbte svoju rodinu.“ Presne. Najzložitejšie otázky majú často najjednoduchšie odpovede.

Aj Harvard zaujímala otázka, ako žiť zmysluplný život. Nebol to odfláknutý pokus a trval neuveriteľných 75 rokov. Začal sa v rokoch 1938-40 a jeho respondenti, tí ktorí sa dožili, majú teraz vyše 90 rokov. Pokus viedol George Vaillant. Ten hovorí, že dobrá škola nestačí. Základom úspešného života je láska a schopnosť upliesť z hovna bič –„gold out of shit“. Je to tvrdý slovník v takej rozsiahlej serióznej štúdii. Ale ja tej priamočiarosti verím.

Šťastný život a šťastné cesty praje Ľubo Fellner

My ľudia, sme súčtom našich zážitkov!

Najčítanejšie na Profit


Inzercia - Tlačové správy


  1. Register partnerov verejného sektora v rukách profesionálov
  2. Ďalšia stovka si našla ten svoj
  3. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo
  4. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  5. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  6. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  7. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  8. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  9. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  10. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  1. Ďalšia stovka si našla ten svoj
  2. Register partnerov verejného sektora v rukách profesionálov
  3. Jakub Mankovecký z SPU v Nitre bol opäť úspešný v reze viniča
  4. Hitparáda štiav
  5. 14. ročník AmCham „Job Fair“ v Košiciach
  6. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo
  7. Projekt "Zvýšenie odborných kapacít v oblasti práce s mládežou"
  8. Malé knedličky, veľké dojmy
  9. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  10. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  1. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom 10 826
  2. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 7 687
  3. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 5 941
  4. Volkswagen Golf: Viac, než facelift 5 618
  5. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 5 314
  6. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 5 292
  7. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 3 380
  8. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo 2 805
  9. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 2 232
  10. Trenkwalder má nového generálneho riaditeľa 2 191

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Zoznam vecí, na ktorých chce ušetriť štátna zdravotná poisťovňa

Výber úsporných opatrení, ako ho navrhla Všeobecná zdravotná poisťovňa.

KOMENTÁRE

Pozrime sa na pád predsedu Danka z výslnia

Aj keby výložky z pyžamy neodpáral, určite im už bozkami lásku neprejavuje.

DOMOV

Janušeka za kontrolu podniku v Žiline aj platia

Exministra používa magistrát ako prvok verejnej kontroly.

Neprehliadnite tiež

Z ulice sa len tak ľahko nedostanú

Ekonomika bezdomovectva a bezdomovcov je pre spoločnosť tak trocha tabu a strašiak súčasne.

Liek na problémy školstva hľadajú v komunite

Domáce vzdelávanie nie je iba keď jeden z rodičov preberá úlohy štátnej školy, ale aj komunitné školy, kde si skupina rodičov najíma učiteľov.

Štyri zamyslenia na dobrý život s Profitom

Niekoľko inšpiratívnych drobností a zamyslení na každý deň.

Zima podnikaniu v Hornom Rakúsku praje

S akými výzvami sa pasuje zákulisie zimných radovánok, do ktorého turisti zväčša nevidia?


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop