Článok pokračuje pod video reklamou
Do Ľubľany, hlavného mesta Slovinska, sme sa dostali náhodou kvôli zlému počasiu na severe Chorvátska. Všimli sme si ju už počas cesty tam. Míňali sme ju a polemizovali nad tým, čo má táto krajina spoločné so Slovenskom a prečo je vo svete známejšia, keď sa líši iba v jednom písmenku. To, že už len hlavné mestá týchto krajín sa líšia viac než dosť, sme zistili až neskôr.
V centre Ľubľany sme boli niečo vyše štyroch hodín, ale duch miesta sa dostane pod kožu aj za taký krátky čas. Na jednom mieste sa cítime ako v anglickom Oxforde a o ulicu ďalej, keď prechádzame popri rieke Ľubľanica, ako v holandskom Amsterdame alebo talianských Benátkach. Každý vidí jej paralelu podľa vlastného gusta a dovtedajších cestovateľských zážitkov. Udržiavanú zeleň a cit pre architektúru jej však zaprie málokto.
Predstavme si na chvíľu ako by vyzeral život v slovenskom hlavnom meste, keby sa konečne po niekoľkých nesplnených sľuboch vystavali cyklistické chodníky a keby ich ľudia začali využívať. A teraz si z tejto predstavy odmyslime reklamné bilbordy. Nebola by to krása? Možno aj ľudia na uliciach by na chvíľu hľadeli okolo seba, nie len na seba. A možno by sa prestali aj tlačiť a chvíľu vyčkali. Aj to bolo v Ľubľane prekvapivé. Ľudia si pomáhali, tolerovali sa a rešpektovali. Bez slov.
O pár minút na to, ako sme všetky tieto pocity vstrebali a prediskutovali, ocitli sme sa pred galériou Kresija, v prvom rade preto, že sa pri nej zastavovali všetci. Mnohí vošli dnu, prešli okolo dreveného stola s inštaláciou čudne sa tváriacich trinástich mužov, zasmiali sa, napísali niečo do roztvorenej knihy položenej na stole a odišli. Tak sme vošli tiež, rozhliadli sa, zasmiali a napísali pozdrav do knihy. Skôr než sme odišli, pozreli sme si prospekt.
Do inštalácie je zasadených trinásť mužov (politikov či úradníkov) z pálenej hliny, ktorých duševný stav dotvárajú akrilové farby, sklenené oči a sadrové odliatky zubov. Slovinec Ejti Štih, maliar a podľa všetkých uvedených ocenení či rôznorodých exhibícií aj významný umelec, si ani tentoraz nedal servítku pred ústa. S dávkou grotesky predostiera svoj osobný kritický pohľad na „zbyrokratizovanosť“ štátnych inštitúcií, ktorých ideou malo byť vytváranie „spoločného dobra“.
Podstata inštalácie je jednoduchá – odcudzenie od každodenného života do vlastného imaginárneho sveta na mieste, kde sa rozhoduje o osude mnohých ľudí. Nútilo nás to zamyslieť sa nad prvotnou myšlienkou pri príchode do Ľubľany, či majú dva štáty zameniteľné jedným písmenkom v názve, niečo spoločné. Predsa len tam nakoniec nejaká podobnosť bude...
