Do Ľubľany, hlavného mesta Slovinska, sme sa dostali náhodou kvôli zlému počasiu na severe Chorvátska. Všimli sme si ju už počas cesty tam. Míňali sme ju a polemizovali nad tým, čo má táto krajina spoločné so Slovenskom a prečo je vo svete známejšia, keď sa líši iba v jednom písmenku. To, že už len hlavné mestá týchto krajín sa líšia viac než dosť, sme zistili až neskôr.
V centre Ľubľany sme boli niečo vyše štyroch hodín, ale duch miesta sa dostane pod kožu aj za taký krátky čas. Na jednom mieste sa cítime ako v anglickom Oxforde a o ulicu ďalej, keď prechádzame popri rieke Ľubľanica, ako v holandskom Amsterdame alebo talianských Benátkach. Každý vidí jej paralelu podľa vlastného gusta a dovtedajších cestovateľských zážitkov. Udržiavanú zeleň a cit pre architektúru jej však zaprie málokto.
Predstavme si na chvíľu ako by vyzeral život v slovenskom hlavnom meste, keby sa konečne po niekoľkých nesplnených sľuboch vystavali cyklistické chodníky a keby ich ľudia začali využívať. A teraz si z tejto predstavy odmyslime reklamné bilbordy. Nebola by to krása? Možno aj ľudia na uliciach by na chvíľu hľadeli okolo seba, nie len na seba. A možno by sa prestali aj tlačiť a chvíľu vyčkali. Aj to bolo v Ľubľane prekvapivé. Ľudia si pomáhali, tolerovali sa a rešpektovali. Bez slov.
O pár minút na to, ako sme všetky tieto pocity vstrebali a prediskutovali, ocitli sme sa pred galériou Kresija, v prvom rade preto, že sa pri nej zastavovali všetci. Mnohí vošli dnu, prešli okolo dreveného stola s inštaláciou čudne sa tváriacich trinástich mužov, zasmiali sa, napísali niečo do roztvorenej knihy položenej na stole a odišli. Tak sme vošli tiež, rozhliadli sa, zasmiali a napísali pozdrav do knihy. Skôr než sme odišli, pozreli sme si prospekt.
Do inštalácie je zasadených trinásť mužov (politikov či úradníkov) z pálenej hliny, ktorých duševný stav dotvárajú akrilové farby, sklenené oči a sadrové odliatky zubov. Slovinec Ejti Štih, maliar a podľa všetkých uvedených ocenení či rôznorodých exhibícií aj významný umelec, si ani tentoraz nedal servítku pred ústa. S dávkou grotesky predostiera svoj osobný kritický pohľad na „zbyrokratizovanosť“ štátnych inštitúcií, ktorých ideou malo byť vytváranie „spoločného dobra“.
Podstata inštalácie je jednoduchá – odcudzenie od každodenného života do vlastného imaginárneho sveta na mieste, kde sa rozhoduje o osude mnohých ľudí. Nútilo nás to zamyslieť sa nad prvotnou myšlienkou pri príchode do Ľubľany, či majú dva štáty zameniteľné jedným písmenkom v názve, niečo spoločné. Predsa len tam nakoniec nejaká podobnosť bude...
