Potraviny nám podraželi, vraj o tri a pol percenta, čo to je? Budem jesť o tri a pol percenta menej a je to... :-) No, nie celkom, ja musím jesť o sedem percent menej. Aj to sa dá, mám rezervy, manželka veru nie, tá je taká štíhla, že na slnku už pomaly ani tieň nehádže. :-) Musím ju šanovať, aby mi nebodaj nevyhynula, tá veru jesť musí. Horšie je, keď sú v rodine obaja štíhli a ešte aj deti, vtedy sa treba nenápadne pozrieť po susedoch, či nemajú nazvyš. Ak sú však aj susedia chudí, je zle. Treba sa postaviť do radu na múku, aj cestoviny budú...
No vidíte, ako dobre, je to naozaj pravda. Niektorí odborníci vravia, že je po kríze a hneď sa to prejavilo. Múka aj cestoviny zadarmo... Konečne doplatím banke debet, ktorý mi zrušila aj s trestnou úrokovou sadzbou, vraj som mal zlý obrat, pritom som sa teda vrtel riadne, len to nezbadali z tých výšok, opojení z toľkého zisku. Nech majú, veď my tu dole len droždie dokúpime, múka bude, treba zamiesiť, aby nám aj tú nerozfúkalo, tak kde je chyba?
Tak sa nám to polepšuje veru. Aj pracovné miesta som minule vytvoril – na sedenie. Roboty niet, tak posedíme, keď štát prispeje na odvody, tak prečo nie? Lebo treba udržiavať pracovné návyky, čo keď náhodou robota príde? Aby sme boli namieste! Vždy pripravení!
Priemyselné parky sa budujú. Úžasné, ako na nás myslia, ďalšie zóny oddychu, ticha, pokoja... :-) Tak tam na lavičkách budeme sedieť, do budúcnosti hľadieť a mávať, aby nás investor skoro zbadal. Ak náhodou príde, drôtik podá, my neleniac pridáme mu hodnotu, malú, ale našu, ohneme ho – zadarmo, nech má stimul, aby sa unúval ešte raz.
„Dobre nám je,“ zvykajme si. Vyššie od zadku nevyskočíš, hovorieval nebohý Miško Dočolomanský. No my sme chceli, a takí odrazení zasekli sme sa v kŕči na pol ceste s nohami vo vzduchu. Niet sa už od čoho odraziť a padnúť sa bojíme. Kŕč však povolí a to bude riadny rachot pri dopade. Nielen u nás.
Ak chceme vytvárať pracovné miesta, hádam treba vedieť, čo budú ľudia produkovať. A ak nemáme to, čo chceme vyprodukovať, komu predať, tak sú tie miesta zbytočné. Ak sa nepatrne zvýšil hrubý domáci produkt, ale popri tom sa zvyšuje nezamestnanosť, nedá sa hovoriť o prosperite. Ak sa tešíme, že sa zvýšila predajnosť áut, ale mnohí nebudú mať čo do úst, tiež to nie je na radosť. Každý deň sa nám dostávajú samé protichodné informácie. Svet sa „pomiešal“. Honba za ziskom sa šíri naprieč svetom ako nočná mora. Jedny hranice zmizli, ale druhé sú čoraz markantnejšie – medzi bohatstvom a chudobou. Ak sa tie začnú „strihať“, mám obavy, že sa nebude opakovať nadšenie spred dvadsiatich dvoch rokov.
Môj starý otec bol prvý raz na verejných toaletách v Leviciach. Pamätám si ako dnes, mal som hádam dvanásť rokov. Prvý máj sa slávil a jemu bolo načim si odbehnúť. Keď som ho videl, ako kráčal po schodoch naprávajúc si nohavice utrúsil pre mňa historickú vetu: „Toľko vône na tých záchodoch, že človek si vlastné „hovno“ necíti... :-) Akosi mi to vytvára paralelu so súčasnosťou. Cítim, že ten voňavý sprej sa míňa.
