V krajine srdečných kanibalov

31.12.2015 | Michal Knitl

Keď som sa rozhodol ísť do Indonézie, predpokladal som, že navštívim aj ďalšie krajiny v oblasti juhovýchodnej Ázie. Myslel som najmä na Barmu, Malajziu či Thajsko. Dva dni pred odletom som si však písal s Gáborom, s ktorým som kedysi cestoval po Indii. Vravel, že keď už tam budem, určite musím vidieť aj Papuu-Novú Guineu. „Zažiješ, čo si ešte nezažil‚“ tvrdil. A mal pravdu.

Zdroj: Michal Knitl

Po vyše dvoch mesiacoch v Indonézii som sa ocitol v meste Jayapura, ktoré leží na hranici indonézskej a papuánskej časti ostrova Nová Guinea. Neďaleko je ostrov takmer kolmou čiarou rozdelený na dve časti – Západnú Papuu‚ ktorá patrí Indonézii, a samostatný štát na východe, Papuu-Novú Guineu.

Víza som dostal bezplatne za dva dni. Rýchlo som si chcel cez internet pozisťovať nejaké informácie o krajine‚ ale to už nebolo také jednoduché. Márne som sa pokúšal dopátrať k detailom o jednotlivých lokalitách‚ nájsť pokyny‚ ako sa dostať tam a naspäť‚ či zohnať podrobnú mapu krajiny. Doma som si síce do mobilu prezieravo posťahoval americké vojenské mapy zo šesťdesiatych rokov, ale mal som pochybnosti‚ či sú ešte dnes pravdivé.

Prvé túžby

Na úvod som sa rozhodol ísť do dvoch oblastí‚ ktoré ma priťahovali – regiónu Sepik a oblasti vysokých hôr Highlands. Do povodia Sepiku som túžil nazrieť preto, lebo internetové fotografie tejto najväčšej rieky ostrova boli nádherné. Vytvára neuveriteľné kľukaté meandre‚ je to niečo podobné ako Amazonka v Južnej Amerike. Dopravným prostriedkom na rieke sú len lode, lepšie povedané úzke člny s jedným motorom. Alebo lietadlá. „Mačetovať“ cez džungľu sa na veľkú vzdialenosť nedá a potrebujete aspoň dvoch domácich sprievodcov.

Highlands zas oddeľujú severnú časť Papuy-Novej Guiney od južnej časti. Je to hornaté územie, ktoré sa ťahá vlastne stredom celého ostrova‚ volajú ho aj Centrálny chrbát‚ tu má názov Bismarckovo pohorie. Najmä na najvyšší vrch Mount Wilhelm som sa veľmi tešil.

Výhodou je‚ že údolím vedie normálna cesta, po ktorej jazdia autá a autobusy. To je tu skôr rarita. Takže som sa mohol pohodlne dostať aj do najväčšieho mesta tejto oblasti Mount Hagenu, kde sa v auguste už niekoľko desaťročí koná festival domorodých kmeňov. Je to doslova raj pre dobrodruhov i fotografov.

Zdroj: Michal Knitl

Všetkými farbami mazaní

Po prenocovaní u „couchsurfera“ vo Vanime si stopnem majiteľa pick-upu‚ ktorý ma pozval k sebe domov do dedinky Wilwil v oblasti Nuku. Spoznávam každodenný život tunajších obyvateľov‚ pochutnávam si na banánoch, ananáse, mandarínkach, prechádzam sa medzi kakaovníkmi a kávovníkmi. Pozorujem, ako sa deti šplhajú na betelové palmy, aby zhodili zopár zelených orechov vhodných na žuvanie.

Po štyroch dňoch odchádzam k rieke Sepik. Tu stretávam Španiela Manuela a ukáže sa, že máme podobné plány. Obaja sa chystáme vystúpiť na najvyššiu horu a vidieť festival. Presne na týchto miestach sa neskôr opäť stretávame. Nateraz sa však naše cesty ešte rozídu.

Týždeň pred známym festivalom v Mount Hagene sa ešte vo Wabagu koná kultúrna šou Engga‚ to si nenechám ujsť. Skupiny lokálnych kmeňov v tradičnom oblečení sa maľujú a pripravujú na vystúpenia priamo pri autobusovej stanici. Niektorí z domorodcov prichádzajú na korbe nákladiakov, z ktorých sa ozýva rámus a prekrikovanie.

Zdroj: Michal Knitl

S pomocou chalana‚ ktorého som stretol v autobuse‚ kontaktujem Melvina. Tento mladý sympaťák so žltou baretkou, vďaka ktorej ho vidím už zďaleka‚ pracuje v pobočke Anglicare, tej istej charitatívnej organizácie, ako Cliff z Hagenu, ktorý mi dal naňho kontakt.

Asi polhodinu sa motáme na hlavnej ulici mesta, ktorá vedie k štadiónu. Domorodé skupiny postupne prichádzajú‚ každá chvíľu kráča, zastaví sa, predvedie krátku ukážku svojho tanca a pokračuje. Takmer ako olympijský alebo karnevalový sprievod.

Pred vstupom na štadión si ešte beriem banány a sladký zemiak cau-cau. Predbiehame sa v rade‚ ako cudzinca ma púšťajú prednostne. Zrazu vidím svojho španielskeho známeho Manuela s pripraveným fotoaparátom. Rýchlo sa dohodneme, že sa uvidíme po skončení prehliadky.

Po chvíli ho volajú na tribúnu s guvernérom. „Asi si ma s niekým pomýlili‚ ale dali mi jesť a piť‚“ hovorí mi neskôr. Divákov je tu možno tisíc‚ cudzincov medzi nimi okolo dvadsať. Vystupuje tu rovnako veľa kmeňových súborov. Majú tradičné oblečenie z palmových listov, na tele a tvári popol, blato i rôzne farby – prevažuje biela, žltá a červená, na hlave pestrofarebné perie‚ ženy boli s obnaženými prsiami.

„Po minulé roky pozvali i skupiny kmeňov z väčšej diaľky‚ bolo to pestrejšie. Tento rok sú tu len z okolia,“ hovorí mi sklamane jeden sused. Mne sa však aj toto veľmi páči. Náhle sa spustí lejak a my sa schovávame v policajnom aute nablízku. Zisťujem, že 41-ročný Manuel už dvadsať rokov cestuje po svete. Za ten čas navštívil viac ako stopäťdesiat krajín.

Do Papuy-Novej Guiney ho vyslalo vydavateľstvo, aby o krajine napísal knihu‚ a vraj žiaden z jeho kolegov sem nechcel ísť. Báli sa. Keď sa vráti do Španielska odovzdá rukopis a fotografie‚ za čo dostane honorár dvetisíc eur. To mu pokryje výdavky na celý mesiac. Hovorím si‚ že taká práca by sa mi páčila.

Zdroj: Michal Knitl

Tanečné vohľady

Prespávam v hale organizácie Anglicare, ktorú strážia štyria ochrankári. Melvinovi je ľúto, že šéfka neodsúhlasila môj nocľah v hosťovskej izbe. Hovorím mu, že už strecha nad hlavou je super a teplá sprcha je luxus, aký som od Sepiku, kde je všetka voda teplá, nezažil.

Ráno mierim rovno do kultúrneho centra‚ kde sa predošlý deň protagonisti pripravovali. Zo štyroch skupín si vyberám ľudí kmeňa z oblasti Tari. Najskôr sa oblečú a potom si maľujú tvár bielou farbou, na ňu nanášajú ešte žltú‚ na ústa a chrbát červenú. Nohy „skrášlia“ blatom a na záver dostávajú ozdobu hlavy so zhruba meter dlhými perami rôznych vtákov.

Neprehliadnite

„Čo vyjadrujú vaše tance?“ pýtam sa. „Tance kmeňa Tari majú tri motívy‚“ odpovedá mi Ivan Homoko‚ ktorý je zároveň šéf turistického úradu v Southern Highlands. „V prvom opisujeme naše dievčatá a hovoríme, že keď ma zbadáš‚ si nesmelá a hanbíš sa. Ak chceš prísť, len sa pridaj do radu, si slobodná. Tancuj s nami, tancuj so mnou. Nemysli na to, či si dcérou náčelníka, či si pekná alebo škaredá. Tvoje prsia budú mojimi vankúšmi a budeme spolu spať,“ rozpráva a naširoko sa pritom smeje.

Ďalej mi už trochu vážnejšie opisuje druhú, bojovú choreografiu. Tanečný príbeh vraj hovorí približne toto: „Myslíte si, že vás je viac a máte viac zbraní, lukov a šípov? Ale nám je jedno, čo máte. My pôjdeme do boja a zvíťazíme.“ Zmyslom posledného rituálneho tanca je vraj zabezpečiť bohatstvo kmeňa.

„Naša zem je rozsiahla a všetci naši muži sú vzdelanejší‚ uzavreli viac obchodných zmlúv ako vy. Pretože kým sa vy nepozeráte‚ čo sa deje vo svete, my sme si už dávno boli vedomí súčasných zmien. Nikdy nás nedobehnete. Náš kmeň má viac prasiat ako váš a naši muži si zobrali viac žien ako vaši... Tak nás nepokúšaj‚ si malý muž!“ rozpráva Ivan dej tanca a ja miestami netuším, či si to len z brucha nevymýšľa.

Náš kmeň má viac prasiat ako váš. Tak nás ani nepokúšaj, si malý muž!

Najskôr dobre preháňa. V meste je už oveľa menej ľudí ako minulý deň a na štadióne sotva desatina‚ skupiny i predstavenia sa opakujú‚ len jednotliví protagonisti sa vymenili. Za deň a pol som toho videl už aj tak dosť.

Zdroj: Michal Knitl

Stretnutia iného druhu

V polovici cesty späť do Hagenu zbadám auto s americkými misionármi – šanca na stopovanie. Len čo k nim dobehnem, vystupuje z auta Manuel, ktorý je mierne v šoku z toho, že sa naše cesty opäť preťali. S misionármi sa chvíľu dohadujeme, ale nakoniec súhlasia, že ma zoberú zadarmo do Hagenu spolu s Manuelom, ktorý za cestu a pobyt už zaplatil.

Na požiadanie nás odvezú priamo pred dom môjho známeho Cliffa. Ten však nevyzerá veľmi nadšene, že nás vidí‚ a tak cestou na trh meníme plán. Manuel sa rozhodol radšej ubytovať v cirkevnom hosteli‚ tie predstavujú najlacnejšie ubytovanie.

Ráno obieham letecké spoločnosti a zisťujem si lety do Vanima. Ako tak kráčam po meste, pýtam sa jedného muža na cestu. Predstavuje sa mi ako Leo a so svojou ženou Susan ma odprevádzajú do ďalšej leteckej spoločnosti. Pozývajú ma k sebe domov na vidiek, do dediny vzdialenej zhruba trištvrte hodiny autobusom. Neskôr ma vezmú na kávu, a hoci trikrát hovorím nie, platia aj za môj nákup potravín.

A to mi ešte kúpili telefónnu kartu s kreditom, aby som sa im mal ako ozvať po plánovanej túre na horu Mount Giluwe. „Keď prídeš k nám, upečieme kohúta,“ hovorí Leo. Poďakujem sa a narýchlo odchádzam, pretože posledný autobus ide čoskoro.

Na výlete ma sprevádza Philimon, kamarát Cliffovho syna. Až neskôr zisťujem, že Philimon je skôr mestský človek. Našťastie jeho príbuzní cestu poznajú a spolu s nimi vystupujem až na vrchol druhého najvyššieho vrchu Papuy-Novej Guiney vo výške 4 367 metrov.

Po necelom týždni sa vraciam do Mount Hagenu. Cesta je vďaka môjmu spolucestujúcemu Petrovi, majiteľovi obchodu z Goroke, veľmi poučná. Rozpráva mi o domorodých kmeňoch, ktoré žijú v pralese ešte i dnes takmer ako v praveku.

„Najdôležitejšia je pre nich pôda, prasa a žena. Pokiaľ náčelník kmeňa nepovie, že môžeš prísť, tak tam ani nechoď! Život neznámeho človeka tu v niektorých oblastiach nemá žiadnu hodnotu. Možno sa ti to zdá prehnané, ale radšej na to pamätaj‚“ varuje ma. Hneď ale dodáva, že kmene vo východnej časti sa za posledné desaťročia zmenili. Ľudia sú na cudzincov zvedaví a sú k nim priateľskejší. V indonézskej časti je podľa neho podstatne nebezpečnejšie.

Dočítajte celý článok s predplatným!

Článok vyšiel v magazíne PROFIT 25/2015. Ak ste predplatiteľ PROFITU, prihláste sa alebo si aktivujte predplatiteľský prístup. Ak ešte predplatiteľ nie ste, kúpte si toto digitálne vydanie alebo si objednajte predplatné so zľavou až do 45%:

  • Tlačiť
  • Poslať e-mailom
  • Oznámiť chybu
  • Diskusia (0)

Tagy: Ázia, cestovanie

Rubrika: Cestovanie

Každodenná dávka inšpirácií. Pridajte sa k nám!

Diskusia (0 reakcií)

Nájdi vydanie

Ako používať pdf vydanie v mobilnom zariadení

Pdf je univerzálny formát použiteľný prakticky v akomkoľvek zariadení. No každý mobil alebo tablet s ním narábajú inak, rôzne sa tiež môžu správať dva prehliadače v tom istom zariadení. Ak po tapnutí na odkaz na stiahnutie dostanete ponuku na uloženie súboru, všetko je vyriešené. Ak sa pdf otvorí v internetovom priehliadači, na neskoršie použitie v offline móde ho musíte odoslať do vhodnej aplikácie (Acrobat, Kindle, iBooks...), ktorá súbor uloží do pamäte zariadenia.

Jedno vydanie môže mať aj viac ako 20 MB, odporúčame sťahovať pri wifi pripojení a mať pár minút trpezlivosti. V pdf na stiahnutie sú dostupné vydania PROFITU od čísla 20/2014, staršie vydania sa dajú čítať v textovej verzii na webe alebo prezerať online vo flash čítačke.

Výhody pre predplatiteľov

1. Zľavy

Úspora od 25 % oproti cene v stánku

2. Pohodlie

Magazín Vám príde domov alebo do firmy

3. Na webe a na stiahnutie (len pri platbe online)

Články z PROFITU môžete neobmedzene čítať na webe a celé vydania si sťahovať vo formáte pdf použiteľnom aj v mobilných zariadeniach

4. PROFIT vo Floowie (len pri platbe online)

Ak používate agregátor Floowie a jeho mobilné aplikácie, aktivujte si predplatiteľskú registráciu a PROFIT si do Floowie budete môcť sťahovať bezplatne

5. Web takmer bez reklamy (len pri platbe online)

Iba jeden štandardný banner na ePROFIT.sk