To naj z Profitu: Inteligentné mestá potrebujú inteligenciu v ľuďoch i priestoroch

10.01.2016 | Vladimíra Bukerová

Mestá 21. storočia sú moderné a inteligentné‚ s udržateľným urbanizmom a dobrou architektúrou‚ dostatkom zelene a kvalitných verejných priestorov pre ľudí. Taká môže byť do desiatich rokov aj Bratislava‚ verí hlavná architektka mesta Ingrid Konrad. Napokon Viedeň‚ ktorá je dnes najlepšie mesto pre život na svete‚ bola kedysi ošumelá, zaprášená metropola.

Ingrid Konrad

Zdroj: Milan David

Ako hlavná architektka mesta Bratislava (v úrade od júna 2011) je odborným garantom pre oblasť urbanizmu a architektúry. Od roku 1986 žila vo Viedni‚ kde pracovala v architektonickej kancelárii Jána Kočího a Thomasa Feigera, neskôr tam popri vlastnej architektonickej praxi pôsobila aj na Inštitúte krajinného plánovania. Teraz žije striedavo v Bratislave a vo Viedni. Je vydatá‚ má dve deti.

Milujete svoju prácu?

Áno‚ cítim sa ako ryba vo vode. Pamätám si‚ že ešte ako študenti sme s obdivom chodili do presklenej budovy na nábreží‚ kde vtedy sídlil útvar hlavného architekta a uprostred nádherného voľného priestoru tam stál model mesta. Hovorila som si – tu by som chcela niekedy robiť. Tá budova už nestojí a môj sen je znovu taký útvar hlavného architekta vybudovať.

Čo stojí za to‚ keď je človek v tejto pozícii?

Architektúru vnímam ako vec všetkých. Už pri svojej práci architektky som videla‚ že keď sú problémy v samospráve‚ tak pokrivkáva aj kvalita architektúry a odborníci i laická verejnosť nie sú informovaní. Tvoriť mesto bez zapojenia jeho obyvateľov dnes už nie je možné. Skúsenosť mi potvrdila, že keď sa chceme o niečom rozprávať na jednej úrovni‚ musíme sa navzájom dovzdelať. My potrebujeme vysvetliť‚ čo sa deje na poli architektúry a pred akými úlohami stojí mesto z hľadiska ochrany životného prostredia‚ zmien klímy a iných vplyvov. Na druhej strane‚ keďže to má byť miesto pre život‚ obyvatelia nám musia povedať‚ aké majú problémy a ako chcú žiť. A z tohto partnerstva by malo vzniknúť ideálne mesto.

Väčšina ľudí ani netuší‚ čo je v kompetencii hlavného architekta.

Viete‚ kompetencia sa tu rodila takmer úplne odznova‚ ako vták fénix z popola. Prišla som sem s predstavou‚ že budem robiť to‚ čo hlavný architekt vo Viedni‚ lebo som presne vedela‚ čo robí. Ale tu som zistila‚ že samospráva je oklieštená a sú oblasti‚ o ktorých nemá vôbec prehľad. Keď som prišla do funkcie‚ sama som si musela vyhľadávať informácie o energetickej bilancii mesta‚ zastavaných plochách‚ poľnohospodárskej pôde. Všetko je to roztrieštené vo fragmentoch‚ niekde až na ministerstvách. Takto to nejde‚ ak sa máme priblížiť inteligentnému mestu‚ kde si občan bude môcť stlačením jedného tlačidla vyvolať všetky informácie – od územného plánu‚ polohy svojho pozemku‚ jeho kvality a možnosti zastavania až po rozvody sietí. Je to záujem nás všetkých – ľudí‚ samosprávy aj investorov. Veď inak by svoje investičné zámery osadzovali v meste‚ ktoré nefunguje‚ a tým by ich investícia bola a priori degradovaná.

Pôsobili ste dvadsaťpäť rokov vo Viedni ako architektka, aj ako pedagogička na fakulte architektúry na Inštitúte krajinného plánovania. Aký pohľad na Viedeň a mestá vôbec ste získali?

Možno sa na to pozerám netradičným spôsobom‚ ale pochopila som‚ že keď sa dnes plánuje mesto‚ treba sa pozerať cez optiku 21. storočia. Ako architektka‚ ktorá neštudovala urbanizmus‚ som si po príchode do Viedne musela nostrifikovať vzdelanie na verejný priestor a záhradnú architektúru. Dostala som sa k nezastavateľnému priestoru ako dôležitej zložke územného plánovania. Pochopila som, že musíme zabezpečiť‚ aby mesto malo vzduch‚ zeleň‚ námestia‚ nezastavaný verejný priestor. A že musíme v meste dosiahnuť optimálnu intenzitu zástavby zo stránky energetickej‚ životného prostredia i estetickej. Lebo aj mestská hromadná doprava funguje lepšie‚ keď prevážame taký počet ľudí‚ aby boli investície do autobusov a električiek hospodárne, aby sme na ich prevádzku a údržbu mali peniaze. Na tom to všetko stojí. Práve vo Viedni a iných mestách som sa zároveň naučila‚ že nemôžeme zanedbať aspekt estetiky či ochrany kultúrneho dedičstva – musí to byť vlastne vždy na prvom mieste a od toho sa odvíja všetko ostatné. Pre mňa je to úcta k sebe a svojmu mestu‚ k hodnotám‚ ktoré tu zanechali naši predkovia. Viem‚ že máme za sebou jedno ťažké obdobie‚ ktorým sme veľmi poznačení‚ ale napriek tomu môžeme byť na niektoré veci aj z tohto obdobia hrdí. Mám pocit‚ aj v porovnaní s Českom‚ akoby sme si tu všetko pobúrali. Mysleli sme si‚ že kapitalizmus nám umožní všetko robiť nanovo a ešte aj rozvíjať mesto a verejný záujem. Na tom sme práve stroskotali.

Prečo ste sa v roku 1986 rozhodli emigrovať?

Už ako študentka som začala mať pocit‚ že sa tu nebudem môcť rozvíjať. Túžila som samostatne podnikať. A potom to bola schizofrénia‚ keď mi rodičia hovorili‚ čo vonku nesmiem povedať‚ strach‚ pocit obmedzenia a neslobody. Na druhej strane‚ aj emigrácia bola spojená s veľkým strachom‚ nevedela som, do čoho idem. Bolo to ťažké. S plným vedomím hovorím‚ že možno by som to druhý raz už nedokázala urobiť. Sú veci‚ ktoré urobíte len raz.

Zdroj: Milan David

Aké boli vaše prvé zážitky z Viedne?

Bola som vtedy prvý raz v kapitalistickom svete a moje očakávania boli veľké. Viedeň ma spočiatku sklamala. Bolo to ošumelé‚ zaprášené mesto‚ až priveľmi vysunuté k hraniciam‚ ktoré boli vyznačené povestným ostnatým drôtom. Preto asi nebola v centre pozornosti vtedajšieho západného sveta tak‚ ako po otvorení východného bloku. Dnes je Viedeň vyhlásená za najlepšie mesto pre život. Ako za monarchie znovu spája rôzne kultúry. Na to je akoby predurčená‚ je naučená vychádzať s rôznymi národnosťami a robí to úplne bravúrne.

Čo bolo najdôležitejšie, keď sa na vašu rakúsku skúsenosť pozeráte s odstupom?

Asi to, že keď urobíte nejakú prácu‚ neskončí v zásuvke. Robíte niečo zmysluplné‚ máte možnosť veci ovplyvniť. Každý vám podá pomocnú ruku‚ keď bude vidieť‚ že to‚ čo robíte‚ je niečo nové a na spoločný prospech. Len si treba sadnúť na zadok a začať robiť. Oslovila ma najmä ich poctivá práca. Rakúšania sú na slovanské pomery uzatvorení‚ nedôverujú hneď každému – veď prečo by aj mali. Keď ich spoznáte‚ uvidíte‚ že vás vždy podporia‚ keď cítia‚ že to má zmysel. Zažila som to počas nakrúcania filmu o Viedni a Bratislave, dostala som stopercentnú podporu od samosprávy i súkromných inštitúcií. Ale aj pri projektoch‚ kde som musela pracovať s úradmi – tie sa doslova tešili‚ že sa niečo nové stavia‚ že to bude dobrý projekt, a dávali mi rady‚ ktoré ho posunuli k ešte vyššej kvalite. Tam som si vybudovala veľmi pozitívny vzťah k samospráve a bola by som rada‚ keby to aj tu mohli občania takto vnímať.

Žijete ešte stále vo Viedni?

Áno, mám tam deti. Žijem tu aj tam.

Cítite sa po tých tridsiatich rokoch od emigrácie viac Viedenčanka alebo Bratislavčanka?

Túto otázku mi kladú aj vo Viedni. Človek‚ ktorý je z nejakého dôvodu nútený opustiť svoju domovinu‚ musí zaplatiť veľkú daň. S tým sa musí každý vnútorne vyrovnať. S Bratislavou mám veľmi silné osobné prepojenie‚ väzbu k detstvu a mladosti‚ miestam‚ kde som mala napríklad prvé rande. Sú to úplne iné zážitky‚ ktoré sú vo vrstvách mojej pamäti základom pre všetky ďalšie. A keď poviem‚ že som doma vo Viedni‚ je to preto‚ že to mesto celé roky nasávam‚ rozumiem mu‚ vedela som ho aj svojimi projektmi ovplyvniť. Dnes sa cítim doma aj tam, aj tu. Ale myslím‚ že keby som sa teraz presťahovala povedzme do Bruselu‚ dokážem sa cítiť doma aj tam. Toto máme my utečenci asi spoločné.

Je pre vás v pozícii hlavnej architektky Bratislavy dôležitejšie vaše prepojenie s týmto mestom alebo nadhľad dlhoročnej Viedenčanky?

Každý deň si uvedomujem‚ ako veľmi mi pomáha to‚ že viem‚ čo je možné. Vnímam to tu ako celistvý a mentalitou podobný stredoeurópsky priestor. Áno‚ sme iné národy‚ ale žili sme dlho spolu, a preto mám pocit‚ že čo je možné v Rakúsku‚ dá sa aj tu. Na druhej strane, nie som zaťažená štvrťstoročím politikárčenia‚ aj keď som to, samozrejme, všetko spoza hraníc vnímala‚ ale nebola som v samospráve. Vidím‚ čo všetko naši úradníci museli prežiť aj prežuť. Ja som si urobila hrubú čiaru a teraz riešim veci nad ňou a pristupujem ku všetkým objektívne a rovnako. Veď to je aj úloha samosprávy‚ hoci na Slovensku sa to nepestovalo, musíme si na to zvyknúť. Tretím dôležitým faktorom je, že som počas svojho pôsobenia na Slovensku spoznala mimoriadne kvalitných ľudí‚ ktorí sú neviditeľnými ťahúňmi rozvoja. Mrzí ma‚ že sú neviditeľní‚ lebo to ukazuje‚ koho spoločnosť oceňuje. V Rakúsku už takí ťahúni ani nie sú‚ ale tu je to veľmi dôležité. O takýchto ľudí sa opieram a získavam ich pre spoluprácu, lebo sú ochotní robiť pre samosprávu rovnako ako pre súkromnú firmu.

Zdroj: Milan David

V čom sa líši systém a prístup miestnych úradov k urbanizmu a plánovaniu na Slovensku a v Rakúsku?

Zaostali sme v chápaní územného plánovania‚ stavebného zákona. Často mi ľudia ani nerozumejú‚ čo sa im snažím povedať. Stavebný zákon platný pre celú republiku považujem za brzdu‚ som presvedčená‚ že veľké mestá majú mať svoje vlastné stavebné poriadky. V Rakúsku je deväť stavebných predpisov‚ osobitne pre každý kraj‚ lebo sa líšia. Iné je Tyrolsko s horami‚ kde sa zástavba rieši inak ako vo Viedni‚ ktorá je na rovine pri Dunaji. Treba zohľadniť individuálne potreby oblasti‚ topografiu‚ klimatické vplyvy a iné faktory. Stavebné zákony v Rakúsku sú živé dokumenty‚ ktoré sa organicky vyvíjajú. Ťažko flexibilne rozhodovať o rozvoji mesta cez úroveň jedného národného zákona. Okrem toho mám skúsenosť‚ že stavebné predpisy nielen v Rakúsku, ale aj v iných európskych krajinách zahŕňajú v sebe všetko. Keď si otvorím stavebný zákon‚ chcem sa dozvedieť‚ čo môžem zastavať‚ akú plochu, odkiaľ pokiaľ‚ presvetlenie‚ aká má byť energetická bilancia budovy a čo mám zohľadňovať pri materiáloch‚ napríklad certifikácie EÚ. Na Slovensku sa stavbám venujú viaceré ministerstvá – výstavby a životného prostredia. To je v poriadku‚ ale mali by mať jeden dokument, jeden stavebný zákon.

Neprehliadnite

Čo sa dá urobiť‚ aby mali slovenské mestá viac zelene a priestorov pre ľudí?

Keď som prišla do úradu‚ začala som hľadať cesty, ako získať prostriedky‚ aby sme mohli inovovať pohľad na rozvoj mesta‚ aby sme začali chrániť zeleň‚ aby sme sa pozreli‚ v akom stave sú naše budovy. V únii sa v rámci stratégie 20-20-20 otvorili rôzne možnosti aj pre mestá‚ keďže dnes už vyše polovice svetovej populácie žije v mestách a do roku 2050 to bude sedemdesiat percent. Mestá sú partnermi vlád a bez nich – a dobrých samospráv – sa ani štát nedokáže hýbať dopredu. Práve tak sme začali štúdiu verejných priestorov v rámci adaptácie na zmenu klímy. Cez EÚ alebo nórske fondy sa investujú do tejto oblasti stovky miliónov eur.

Dočítajte celý článok s predplatným!

Ak ste predplatiteľ PROFITU, prihláste sa alebo si aktivujte si predplatiteľský prístup. Ak ešte predplatiteľom nie ste, objednajte si predplatné PROFITU so zľavou až do 45%:

  • Tlačiť
  • Poslať e-mailom
  • Oznámiť chybu
  • Diskusia (0)

Každodenná dávka inšpirácií. Pridajte sa k nám!

Diskusia (0 reakcií)